Krajinou sa tiahla dlhá kľukatá cesta. Cesta bez
chodníka. Kráčala po nej čiernovlasá, v tvári bledá dievčina
s bledomodrými šatami pripomínajúcimi nebo. V ruke držala starú
zodratú aktovku pripomínajúcu časy, keď
tu panovala nesloboda prejavu, či vlastných ideálov. Jej krok bol neistý,
vratký, potácala sa zo strany na stranu. Je možné, že niečo pila? Cesta sa
kľukatila cez dolinu, kde rástli lány slnečníc. Tak nádherne žiarili v jej
očiach. Odrážali sa od jagotu jej sĺz. Áno. Plakala. A predsa nie je šťastná.
A kde má topánky? Dievča sa asi pomiatlo, keď chodí po takejto ceste bosé.
Nohy mala už úplne otlačené od rozpáleného asfaltu, ktorý sa v tomto
období priam tavil na žeravé peklo, obzvlášť pre tak krehké nohy. Prechádzala
okolo aleje statných stromov, ktorých vrchné časti vytvárali akúsi slávobránu.
No pre toto dievča to bola skôr cesta do pekla, súdiac podľa prvého dojmu.
Skutočne krásna krajina. Polia, lúky, lesy,
jednoducho všetko, čo si len vidiecke srdce ráči. Hrad sa týči nad dolinou.
História dýcha z každej strany. Za dávnych čias tu museli prebiehať bitky,
boje, tiekla tu krv. Všetko bolo istotne iné. Možno krajšie, možno nie. No
teraz tu cítiť len pach síry vyvierajúcej spod zeme. Maličké gejzíry vytvárajú
cestu k samotnému Jeruzalemu. Kedysi vytryskli do obrovských výšok, no
dnes len smutne žblnkajú. Sú pozostatkom neodbornej práce človeka. Na vrchole
kríž, ktorý akoby pozýval na Ježišovu hruď samotné nebo. Za ním Golgota
zahalená mystériom starých mníchov. Liečivá voda pretekajúca pod vašimi nohami.
Stačí len vstúpiť a zažijete dotyk Boha.
Bosé nohy, takmer priesvitné ruky a alabastrová
pleť. Zrazu tam stála a lúče slnka pálili jej dlane, ktoré vystierala k nebu.
Oči zatvorené, pokojná tvár. Šomrala si neznáme slová, ktoré vietor roznášal do
šírych diaľav. Jej belasé šaty splývali s bezoblačnosťou nebies. Tvár
obrátená k Ježišovmu chrbtu. Medzi nimi len kríž. Keď vyriekla staré
múdrosti, ktoré tu zanechali tajomní mnísi, sklopila dlane, pomaly otvorila oči
a rozhliadla sa okolo seba. Nádhera. Krajina akoby ležala jej pri nohách.
Vôňa čiernych borovíc niesla sa vôkol. Áno. Duchovia ju konečne privítali vo
svojom chráme. Dnes je ten deň, na ktorý tak dlho čakala.
Stekajúca krv z ubolených nôh zanechávala na
zlatožltom sírovom koberci jasnočervené škvrny. Necítila bolesť. Veď Ježiš tiež
trpel na kríži a krvavé škvrny sú len odrazom jeho sily a vôle. Tak i ona
mlčky prijímala svoj údel, aby dosiahla vytúžený cieľ. Pokľakla ku gejzíru
vyvierajúcemu z hlbín zeme a spínala ruky k stále páliacemu
slnku. Opäť vyriekla svoje modlitby a zatvorila oči. V tom vypadli z jej
očí dve slzy. Ako tak stekali po jej alabastrovej tvári, po jej krvavočervených
perách, zastavili sa na útlej brade. Jedna počkala druhú a spoločne padli
do malého jazierka, ktoré vytvoril vyvierajúci gejzír. V momente splynutia
oboch substancií nastalo ticho. Oblaky zatiahli oponu pred lúčmi slnka a telom
dievčiny prebehli zimomravé vlny. Maličké chĺpky sa vztýčili ako hradné veže a po
bledej pokožke stekali kvapky chladného potu. Ruky jej padli na zem ako chromé
a jej telo ochablo. Nevládala vstať, nieto ešte hovoriť. Otvorila oči a uvidela
svoj odraz na vodnej hladine. Jej tvár nevyzerala ako predtým. Bola iná.
Staršia a vráskavá. Konečne. Konečne je na konci svojej púte. Áno. prichýľ ma
do svojho náručia. Celá sa ti odovzdávam.
Tak ako sa kríž čnel nad dolinou v tieni Golgoty,
tak teraz ona kľačala v tieni neba. Ruky vložila do horúceho prameňa pred
sebou a jej chladné telo sa zmenilo na niečo zvláštne, čo nie je vlastné
životu na zemi. Vyzeralo to, akoby sa pomaly a postupne vyparovala do
hmlového oparu nebies. Po krvavých ranách na nohách už nezostala ani stopa.
Všetko zázračne zmizlo a zmenilo sa v paru. Slnko opäť vykuklo spod
opony mrakov a zalialo krajinu svojím horúcim dychom. Našla čo hľadala.
Bolesť v pozemskom svete zmenila sa vo vykúpenie neba. Gejzíry vytryskli
plnou silou, aby potom zase nadobro stíchli.
Podišla som bližšie, aby som sa presvedčila, že
nesnívam. Naozaj zmizla? Priamo pred mojimi očami? Na mieste, kde kľačala a spínala
ruky k nebu, boli len malé odtlačky siluety jej pokrčených nôh. Po
krvavých ranách ani zmienka. No niečo sa stalo. Do očí mi padol ostrý lúč
svetla. Na pár sekúnd ma oslepil a ja som nič nevidela. Na malý okamih som
stratila orientáciu a kráčala som ani neviem kam. Náhle sa mi vyjasnilo a stála
som pred starou zodratou aktovkou. Vyzerala, akoby mala už aspoň sto rokov.
Bola celá čierna, no miestami už bolo na nej badať znaky starnutia. Ošúchané
bledé miesta toho boli dôkazom. Zapínala sa pomocou kovovej pracky, na ktorej
sa odrážali horúce lúče slnka. S rozklepanými rukami som pootočila prackou
a pomaly otvorila aktovku. Boli v nej dve priehradky. Pozrela som do
prvej, no bola prázdna. Avšak v druhej priehradke som niečo našla. LIST.
Opatrne som ho vybrala a roztvorila. Čakala by som, súdiac podľa veku
aktovky, že aj list bude staršieho dáta. No papier bol úplne nový, akoby
napísaný len nedávno. S údivom som teda čítala:
„Ak čítaš tento list, znamená to, že čoskoro ťa
prijmem do svojho náručia. Začala sa cesta, z ktorej niet návratu. Všetky
bolesti sa premietnu do vykúpenia. Tak vyzuj topánky a poď ku mne!...“
